Hospodárska politika
Ekonomická úloha štátu – V podmienkach trhového hospodárska plní štát niektoré veľmi významné funkcie, ktoré nemôže zabezpečiť žiadny iný subjekt. Štát reprezentovaný vládou má určitú zodpovednosť za vývoj v ekonomike. Pokiaľ trhový mechanizmus dokáže automaticky riešiť základné ekonomické otázky v národnom hospodárstve, štát by mal do ekonomického diania zasahovať čo najmenej, a to len vtedy, ak je to nevyhnutné – ak trhový mechanizmus zlyháva a nedokáže zabezpečiť skutočne efektívne hospodárenie subjektov trhu.
Úlohou štátu v ekonomike je zabezpečiť:
1. stabilitu
2. efektívnosť
3. rovnosť
Stabilita v ekonomike znamená
- dostatočne vysokú zamestnanosť
- primeraný ekonomický rast (primeranú rastúcu úroveň hrubého domáceho produktu)
- cenovú stabilitu
- rovnováhu platobnej bilancie
Efektívnosť – efektívne fungovanie ekonomiky štát zabezpečuje konkrétnou hospodárskou politikou. Štát sa usiluje zabezpečiť konkurenciu a zmierniť negatívnu činnosť monopolov, obmedziť negatívne následky znehodnocovania životného prostredia a podporiť činnosť verejného sektora.
Rovnosť – dôležitou funkciou štátu je vyrovnávať dôchodkovú nerovnosť v ekonomike. Skutočnosť, že ľudia nemajú rovnaké príjmy nie je len výsledkom rozdielnych schopností, ich aktivity, podnikavosti, ale aj šťastia, sociálnych pomerov, životných podmienok. Nerovnosť v príjmoch sa prejavuje v nerovnosti uspokojovania potrieb. Pre štát nie je politicky ani ekonomicky žiadúce, aby sa prehlbovali tieto rozdiely. Úlohou vlády je teda zmierňovať príjmovú (dôchodkovú) nerovnosť. Na tento cieľ môže vláda využívať systém progresívneho zdaňovania, sociálnej pomoci, dotácií a podobne.
Svoje úlohy štát plní prostredníctvom hospodárskej politiky.
Hospodárska politika je súhrn rozhodnutí štátu o cieľoch, použitých nástrojoch a konkrétnych opatreniach, ktorými sa snaží ovplyvniť fungovanie národnej ekonomiky v určitom období.
Hlavným subjektom hospodárskej politiky v Slovenskej republike je vláda, ktorá je výkonným orgánom štátnej moci. V niektorých prípadoch rozhodujú o hospodárskej politike aj iné subjekty (centrálna banka, parlament, prezident).
Ciele hospodárskej politiky – hospodárska politika každého štátu má stanovené určité ciele. Ciele hospodárskej politiky môžeme členiť:
Z časového hľadiska:
- krátkodobé ciele – dni, týždne, mesiace
- strednodobé ciele – 1 – 5 rokov
- dlhodobé ciele – 5 – 20 rokov
Z hľadiska stability ekonomiky hospodárska politika najčastejšie sleduje tieto ciele:
- zamestnanosť – úlohou je udržať nezamestnanosť na úrovni, ktorá sa približuje k prirodzenej miere nezamestnanosti,
- cenová stabilita – vláda sa usiluje minimalizovať zmeny v cenách, zabrániť cenovým výkyvom a vzniku inflácie,
- ekonomický rast – zameriava sa na rast reálneho produktu (HDP), aby rástol rovnomerne a tempom, ktoré zabezpečí cenovú stabilitu a požadovanú zamestnanosť,
- rovnováha platobnej bilancie – vláda sa musí zaoberať rovnováhou vonkajších ekonomických vzťahov, štátna moc pôsobí na rovnováhu platobnej bilancie, na stabilitu meny a stabilitu menových kurzov,
- optimálne rozdeľovanie dôchodkov – úlohou vlády je zmierňovať dôchodkovú nerovnosť a sociálne napätie v spoločnosti.
Hospodárska politika, ktorá sleduje všetky tieto ciele sa nazýva stabilizačná hospodárska politika.
Z hľadiska jednotlivých koncepcií hospodárskej politiky hovoríme o:
- magickom štvoruholníku,
- magickom n-uholníku cieľov hospodárskej politiky.
Magický päťuholník cieľov hospodárskej politiky – schéma
Dosiahnutie jedného cieľa je často možné iba na úkor iných cieľov.
Nástroje hospodárskej politiky – stanovené ciele sa dosahujú pomocou nástrojov hospodárskej politiky. Voľba nástrojov závisí od toho, ktoré ekonomické veličiny chce štát ovplyvňovať, čo chce dosiahnuť a čo je príčinou zmien v ekonomike. Tieto nástroje možno usporiadať do niekoľkých skupín, ktorými sa realizujú tzv. čiastkové hospodárske politiky. Patria k nim:
a) monetárna politika – uskutočňuje sa nástrojmi súvisiacimi s peniazmi, ich množstvom daným do obehu, úvermi, úrokovými sadzbami. Hovorí sa jej aj peňažná a úverová politika.
b) fiškálna (rozpočtová) politika – pomocou príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu sa snaží vláda regulovať situáciu na agregátnom trhu, aby udržala makroekonomickú stabilitu.
c) dôchodková politika – ovplyvňuje výšku a štruktúru dôchodkov jednotlivých hospodárskych subjektov v ekonomike. Medzi jej nástroje patrí minimálna mzda, cenová regulácia, daňová sústava, systém štátnych sociálnych dávok.
d) Zahraničná hospodárska politika – využíva nástroje súvisiace s obchodnou a platobnou bilanciou krajiny, menovým kurzom. Hovorí sa jej tiež zahraničnoobchodná politika, alebo vonkajšia obchodná a menová politika.
Monetárna politika
Podstatou monetárnej (peňažnej) politiky je, že centrálna banka (u nás Národná banka Slovenska) reguluje množstvo peňazí v obehu tak, aby vznikli určité podmienky na rozšírenie alebo obmedzenie poskytovania úverov. Cieľom monetárnej politiky je udržať cenovú stabilitu, ovplyvňovať efektívny dopyt a zamestnanosť. Monetárna politika môže podporiť (v období recesie) alebo utlmiť (v období expanzie) aj celkovú ekonomickú aktivitu subjektov trhu, prispieť k udržiavaniu stabilného ekonomického rastu pri zachovaní plnej zamestnanosti a cenovej stability.
Centrálna banka môže uplatňovať dva typy monetárnej politiky:
- reštriktívnu – jej prvotným cieľom je znížiť mieru inflácie a to obmedzením prístupu k peniazom. Ak sa pri nezmenenom dopyte po peniazoch zníži ich ponuka, vyvolá to nielen pokles peňazí v obehu, ale aj nárast ceny peňazí (úrokovej miery). Peňažná jednotka sa začne zhodnocovať a miera inflácie poklesne. Zároveň sa však zníži aj objem úverov, ktoré podniky využívajú na financovanie svojej činnosti. Nastáva útlm celkovej aktivity hospodárskych subjektov v ekonomike. Zníženie množstva peňazí a rast úrokových sadzieb teda možno využiť na spomalenie tempa ekonomického rastu.
- expanzívna - má opačný účinok ako reštriktívna politika. Realizuje sa zvýšením množstva peňazí v obehu a znížením úrokových sadzieb. Úvery zlacnejú, čo sa prejaví na väčšej ekonomickej aktivite podnikov. Tento typ politiky je vhodný hlavne v období recesie. Ak ju však sprevádza vysoká miera inflácie, môže spôsobiť ďalšie znehodnocovanie peňazí – čím viac peňazí je v obehu, tým menej sú vzácne a preto ich treba dať za každý tovar viac.
Monetárna politika na ovplyvňovanie množstva peňazí v obehu môže využívať priame a nepriame nástroje.
Medzi priame (administratívne) nástroje patrí:
- regulácia investičnej činnosti – centrálna banka určuje obchodným bankám úverové limity a podmienky, za ktorých môžu poskytovať úvery podnikom.
- regulácia spotrebného úveru – určuje limity a podmienky poskytovania spotrebiteľských úverov.
K nepriamym (trhovým) nástrojom patrí:
- operácie na voľnom trhu – centrálna banka vstupuje na trh s cennými papiermi. Nákupom alebo predajom štátnych cenných papierov ovplyvňuje ponuku peňazí v ekonomike, čím nepriamo zdražuje alebo zlacňuje úvery.
- úrokové sadzby centrálnej banky – sadzby, za ktoré požičiava peniaze obchodným bankám (diskontná sadzba).
- minimálna miera povinných rezerv – stanovením povinných minimálnych rezerv možno výrazne a takmer okamžite ovplyvniť úverové podmienky v ekonomike. Ak centrálna banka zvýši povinné minimálne rezervy obchodných bánk, ostane im z prijatých vkladov menej na poskytovanie úverov. Naopak, ak zníži povinné minimálne rezervy, realizuje expanzívnu monetárnu politiku..
- intervencie na devízových trhoch – znamenajú, že centrálna banka s hlavným cieľom ovplyvniť vývoj menového kurzu domácej meny nakúpi alebo predá cudziu menu. Pri nákupe cudzej meny banka platí domácou menou, čím zvyšuje jej ponuku na devízovom trhu. Pri nezmenenom dopyte po nej to má negatívny vplyv na vývoj jej kurzu, čo znamená jej znehodnotenie. Naopak, predajom mien iných štátov zo svojich devízových rezerv centrálna banka zároveň kupuje domácu menu. Zvyšuje tak dopyt po nej a prispieva k jej zhodnocovaniu. Monetárnou politikou sa dá ovplyvniť vývoj menových kurzov, a preto sa často označuje aj pojmom menová politika. Možno ju využiť aj ako súčasť zahraničnej hospodárskej politiky.