Základné národohospodárske ukazovatele
Reprodukčný proces
V rámci ekonomiky každej krajiny prebieha určitý nepretržitý, opakujúci sa proces. Ten sa skladá z rôznych navzájom súvisiacich javov a činností.
Tento proces zjednodušene znázorňuje nasledujúca schéma:
1. fáza: VÝROBA – je činnosť, pri ktorej sa výrobné vstupy (práca, pôda, kapitál) transformujú na výrobné výstupy (statky, služby)
2. fáza: ROZDEĽOVANIE – ide o určenie podielu jednotlivcov na vyrobených produktoch na základe ich príjmov (dôchodkov)
3. fáza: VÝMENA – ide o nákup tovarov a služieb za peniaze
4. fáza: SPOTREBA – ide o uspokojovanie potrieb jednotlivcov pomocou statkov a služieb. Pritom môže ísť o spotrebu nevýrobnú a spotrebu výrobnú. Nevýrobná spotreba predstavuje konečnú spotrebu pri uspokojovaní potrieb človeka (napr. topánky, nohavice ....) Pri výrobnej spotrebe statky a služby predstavujú určité medziprodukty (napr. múka, koža ...), ktoré vstupujú v podnikoch do ďalšieho výrobného procesu. Z týchto medziproduktov sa potom vyrobia finálne výrobky (napr. chlieb, topánky ...).
Výroba a spotreba sa neustále ovplyvňujú. Neustála výroba nových zaujímaných výrobkov (s novými funkciami) vyvolávajú potreby a spotreba neustále rastie (napr. mobilné telefóny, notebooky, práčky ...).
Základné druhy reprodukcie:
1. Jednoduchá reprodukcia – ide o opakovanie reprodukčného procesu v rovnakom rozsahu a celkový objem výrobných statkov a služieb sa nemení.
2. Rozšírená reprodukcia – znamená extenzívny alebo intenzívny rast výroby. Extenzívny rast sa zabezpečuje vstupom dodatočných výrobných faktorov (pracovnej sily, strojov, zariadení a podobne). Intenzívny rast možno dosiahnuť zavedením vonkajších technológií, zvýšením produktivity práce a lepším využitím výrobných faktorov.
3. Zúžená reprodukcia – znamená obnovu reprodukčného procesu v menšom rozsahu, s poklesom objemu výroby statkov a služieb.
Reprodukčný proces môžeme vyjadriť ako sústavný kolobeh peňazí (cena tovaru, mzda za vykonanú prácu) a kolobeh tovaru (práca, statky, služby) v prostredí národného trhu, kde pôsobia 3 základné subjekty – domácnosť, podniky, štát. V rámci medzinárodného trhu tu pôsobia ešte aj zahraničné subjekty.
HDP – Hrubý domáci produkt
Je základný makroekonomický ukazovateľ, ktorým meriame celkovú ekonomickú činnosť krajiny. Jeho výška bude závisieť od objemu reprodukčného procesu, ktorý z hľadiska národného hospodárstva predstavuje kolobeh všetkých výrobných faktorov v krajine (pôda, práca, kapitál) a prostredníctvom nich vyprodukovaných tovarov a služieb.
Označuje sa ja pojmom geografický produkt, pretože zohľadňuje územný princíp.
HDP – zahŕňa hodnotu všetkých finálnych tovarov a služieb, ktoré boli vyprodukované za určité časové obdobie (spravidla 1 rok) výrobnými faktormi nachádzajúcimi sa na území príslušnej krajiny bez ohľadu na to, kto je ich vlastníkom.
Nezahŕňa medziprodukty, to znamená také tovary, ktoré sú určené na ďalšie spracovanie alebo predaj, pretože by nastalo niekoľkonásobné započítanie do HDP.
Hrubý domáci produkt predstavuje najkomplexnejší ukazovateľ celkovej úrovne výroby statkov a služieb v danej krajine.
Metódy výpočtu HDP
1. Výdavková metóda výpočtu hrubého domáceho produktu
2. Dôchodková metóda výpočtu hrubého domáceho produktu
3.Výrobná metóda výpočtu hrubého domáceho produktu
1. Výdavková metóda HDP
súčet položiek - výdavky domácností na osobnú spotrebu (spotreba S)
súkromné hrubé domáce investície podnikov (hrubé investície IH)
výdavky štátu na nákup tovarov a služieb (vládne výdavky VV)
čistý export (Eč)
HDP = S + IH + VV + Eč
Spotreba – osobná spotreba domácností napr. obuv, šaty, nákupy – záhrada, pozemok,...
Hrubé investície – sú investície na nákup dlhodobého majetku – budovy, stavby, stroje zariadenia vrátane nákladov na ich opravovanie a obnovovanie.
Vládne výdavky – výdavky štátu na školstvo, zdravotníctvo, na ochranu a bezpečnosť, kultúru, šport, vedu a výskum na legislatívu a pod.
Čistý export – je rozdiel medzi exportom a importom, to znamená vývoz mínus dovoz. Je dôležité rozlišovať medzi tým, čo sa v danej krajine vyrobí a tým, čo sa v danej krajine nakúpi a spotrebuje. Vypočítame Ex = V (vývoz, export) – D (dovoz, import)
2. Dôchodková metóda HDP
použitie tejto metódy znamená, že výkonnosť ekonomiky sa meria a vyjadruje pomocou dôchodkov (príjmov): mzdy, čisté úroky, renty, hrubý zisk, dôchodky živnostníkov, amortizácia, nepriame dane(zaplatené).
HDP = mzdy + čisté úroky + renta + nepriame dane + hrubý zisk + amortizácia + iné dôchodky
3. Výrobná metóda
vyjadruje súčet pridanej hodnoty a nepriamych daní. Pridaná hodnota – z hľadiska určitej firmy predstavuje rozdiel medzi jej tržbami a jej nákupmi materiálov a služieb od iných firiem, t. j. všetko to čo daná firmy pridala ako svoju hodnotu na predaných tovaroch a službách.
HNP – Hrubý národný produkt
HNP – predstavuje hodnotu všetkých finálnych statkov a služieb vyrobených a poskytnutých za určité časové obdobie (národnými) výrobnými faktormi určitého štátu.
Hrubý národný produkt predstavuje celkové množstvo vyrobených konečných výrobkov a poskytnutých služieb, ktoré vytvorili výrobné faktory občanov určitého štátu za jeden rok. Pri hrubom národnom produkte nie je dôležité, na území, ktorého štátu tieto výrobné faktory pôsobia – dôležité je, kto je majiteľom výrobných faktorov.
HNP = HDP + čistý príjem z majetku v zahraničí
ČDP – Čistý domáci produkt
Predstavuje vlastne hrubý domáci produkt zmenšený o amortizáciu (odpisy).
ČDP = HDP – A
Amortizácia – predstavuje hodnotu spotrebovaných a opotrebovaných kapitálových statkov. Prenáša sa do hodnoty výrobku. Vystupuje ako nákladová položka a vyjadrujeme ju prostredníctvom odpisov.
ČNP – Čistý národný produkt
Vypočítame ako rozdiel hrubého národného produktu a amortizácie.
ČNP = HNP – A
ND –Národný dôchodok
Predstavuje celkový dôchodok, ktorý získali vlastníci výrobných faktorov. Je to súhrn všetkých dôchodkov, ktoré plynú z využívania výrobných faktorov za jeden rok.
Čistý ekonomický blahobyt
Pri výpočte ukazovateľa čistý ekonomický blahobyt vychádzame z hrubého domáceho produktu, ku ktorému treba pripočítať položky zvyšujúce blahobyt a odpočítať položky, ktoré znižujú blahobyt.
Pripočítateľné položky k hrubému domácemu produktu:
Statky a služby produkované v domácnosti. Čiže, ktoré produkujeme pre seba, svoju domácnosť alebo príbuzných. Nerealizujú sa prostredníctvom trhu, a preto nie sú obsiahnuté v HDP, ale zvyšujú ekonomický blahobyt. napr. žena upečie koláč v domácnosti, ušije šaty, uvarí obed..
Produkcia tieňovej ekonomiky . Pôsobia tu 2 základné skupiny aktivít: - legálne aktivity - tzv. fušky v akejkoľvek podobe – remeselníkov, murárov, maliarov, mäsiarov... - ilegálne aktivity – obchod s drogami, so zbraňami, obchod s „bielym mäsom“ - pololegálne aktivity – sem patria daňové úniky podnikateľov (podnikateľ sa usiluje vyhnúť zdaneniu, preto sa všetky aktivity nepriznávajú), či aktivity typu „urob si sám“ (ide o aktivity poskytované bezplatne alebo za protislužbu, príp. za určitú nezdanenú sumu peňazí.
Rast kvality úžitkových vlastností statkov a služieb. Rast kvality zvyšuje ekonomický blahobyt. napr. cena mobilných telefónov klesá, ale ich výkonnosť, množstvo a kvalita funkcií sa zvyšuje.
Hodnota voľného času. Hodnota nie je súčasťou HDP, ale rast voľného času zvyšuje ekonomický blahobyt. Voľný čas môže niekomu poskytnúť väčšie uspokojenie ako samotné tovary.
Položky, ktoré znižujú ekonomický blahobyt, treba odpočítať:
Znečistenie životného prostredia – choroby, ktoré vznikajú v dôsledku znečistenia a následky v súvislosti so znečisteným životným prostredím.
Iné negatívne aktivity – napríklad zločinnosť.
V súčasnosti sa ukazuje, že treba venovať pozornosť tomu, aby sa rast výkonnosti ekonomiky nedosahoval na úkor kvality života a životného prostredia.
Inflácia
Inflácia sa najčastejšie charakterizuje ako znehodnotenie peňažnej jednotky, čo sa prejavuje rastom cenovej hladiny, resp. trvalým znižovaním kúpnej sily peňazí.
K inflácií dochádza, ak rastie cenová hladina. Najpoužívanejšou mierou inflácie je index spotrebiteľských cien, rovnako známy ako CPI.
CPI meria náklady tržného koša spotrebných statkov a služieb. Je založený na cenách potravín, odevov, obydliach, palív, dopravy, lekárskej starostlivosti, školského vzdelania a ostatných komodít potrebných pre každodenný život.
Opakom inflácie je deflácia, ku ktorej dochádza vtedy, keď celková cenová hladina klesá. Dlhodobo trvajúce deflácie, kedy ceny nepretržite klesali po obdobie niekoľkých rokov, sú spojené s najhorším obdobím v hospodárstve.
Druhy inflácie
Inflácia môže nadobudnúť rozmanité formy podľa rýchlosti rastu cien. Obyčajne sa hovorí o týchto troch formách inflácie:
- do 9%: mierna inflácia
- 10 – 999 %: cválajúca inflácia
-od 1000%: hyperinflácia
Mierna inflácia
Pri miernej inflácií rastú ceny pomaly. Je celkom prijateľná a zlučiteľná s normálnym vývojom ekonomiky. Môžeme ju charakterizovať ako jednociferné ročné miery inflácie. Ak sú ceny relatívne stabilné, ľudia dôverujú peniazom. Vzostup cenovej hladiny za 1 rok je do 10 %.
Cválajúca inflácia
Ak k nej dochádza, začínajú ceny rásť v rozsahu 10 – 999 % ročne. Tento druh inflácie spôsobuje veľké ekonomické problémy. Ak sa cválajúca inflácia úplne rozvinie, vznikajú vážne hospodárske poruchy. Pretože peniaze strácajú tak rýchlo svoju hodnotu – s reálnymi úrokovými mierami mínus 50 % alebo 100 % ročne – ľudia sa vyhýbajú tomu, aby držali viac peňazí, než je holé minimum. Ľudia hromadia statky, kupujú domy a nikdy nepožičiavajú peniaze na nízke nominálne úrokové sadzby.
Hyperinflácia
Je treťou formou, ktorá je spojená s mierou inflácie viac ako 1000 %, výraznou dezorganizáciou ekonomiky a rozpadom peňažného hospodárstva. Peniaze už neplnia svoju funkciu.
Z hľadiska výsledkov merania poznáme infláciu:
- otvorenú, skrytú, potlačenú
Otvorená inflácia
Pri tejto inflácií dochádza k rastu cien v dôsledku rastu výrobných nákladov alebo prevahy dopytu nad ponukou. Je merateľná a je považovaná za únosnejšiu ako je skrytá či potlačená inflácia.
Skrytá inflácia
Pri tejto inflácii sa rast cien z rozličných dôvodov neprejavuje. Bola typická pre centrálne riadenú ekonomiku. Navonok sa prejavuje nedostatkom tovaru, rozvojom čierneho trhu, vynúteným rastom úspor a pod.
Potlačená inflácia
Táto inflácia nie je patrná. Trh je deficitný, existuje nerovnováha medzi ponukou a dopytom, nie je k dispozícií potrebný sortiment a preto dochádza často i ku skupovaniu nedostatkového tovaru a pod.
V závislosti od zdrojov inflácie postupne vznikli teórie dopytovej a nákladovej inflácie.
Dopytová inflácia
(Inflácia ťahaná dopytom) Podľa tejto teórie príčinou inflačného rastu cien je existencia prebytočného kúpyschopného dopytu pri danej cenovej hladine, a to z toho dôvodu, že v podmienkach plnej zamestnanosti a pri plnom využití výrobných kapacít celková ponuka nereaguje dostatočne rýchlo na zmeny v kúpyschopnom dopyte. Mnohí ekonómovia skúmajú, aký vplyv na celkovú rovnováhu hospodárskeho systému majú štátne výdavky. Zisťujú, že do hospodárstva preniká veľká masa peňazí ako súčasť výdavkov
V dôsledku toho rastie úhrnný kúpyschopný dopyt rýchlejšie ako celková ponuka. Preto je potrebné odčerpať relatívne prebytočný kúpy schopný dopyt, čo možno dosiahnuť zvýšením cien, a tým utvoriť predpoklady nastolenia ekonomickej rovnováhy. V konkrétnej podobe agregátny dopyt tvoria výdavky na spotrebu, investície a štátne výdavky. Z tohto hľadiska možno hovoriť o týchto príčinách inflácie:
1. Významnú položku výdavkov na spotrebu predstavujú mzdy. Ak rast nominálnych miezd je rýchlejší ako rast produktivity práce, dochádza k inflácií.
2. Nadmerný rast investícií môže spôsobiť rýchly rast agregátneho dopytu, ktorý vyústi do vzniku dopytovej inflácie.
3. Zníženie daní zvyšuje príjmy ekonomických subjektov, zvyšuje tým kúpyschopný dopyt a zároveň utvára predpoklady vzniku inflačných tlakov.
4. Štát svojimi opatreniami v oblasti peňažno-úverovej politiky zlacňuje úver, o ktorý potom rastie záujem, čím sa zvyšujú výdavky na investície a spotrebu, ale zároveň vzniká možnosť rastu dopytovej inflácie.
5. Štát zvyšuje výdavky na verejnú spotrebu /školstvo, zdravotníctvo, kultúru/, zvyšuje výdavky do sociálnej oblasti, čím sa zvyšuje kúpyschopnosť obyvateľstva, dochádza k deficitu štátneho rozpočtu, dopyt je vyšší ako ponuka, a tým vzniká dopytová inflácia.
Nákladová inflácia
(Inflácia tlačená nákladmi) Podľa teórie nákladovej inflácie hlavný zdroj inflácie spočíva na strane ponuky. Do centra pozornosti sa tak dostáva skúmanie vplyvu výrobných nákladov na rast cien. K inflácií dochádza v dôsledku rastu cien vstupov surovín, materiálov, energie, miezd. Hlavným prvkom nákladov, ktorý ovplyvňuje vývoj cien, je podľa mnohých stúpencov tejto teórie rast mzdových nákladov. Všímajú si však aj vplyv rastu materiálových nákladov na rast cien. Ukazujú, že rastúce mzdy predstavujú rast mzdových nákladov, čo vyvoláva ďalší rast cien a miezd. Podobne k rastu materiálových nákladov dochádza len vtedy, keď rastie efektívny dopyt, ceny a mzdy.
Preteky medzi rastom nákladov a rastom cien sú hlavným zdrojom inflačného vývoja. Konkrétne k rastu cien surovín, materiálov a energie dochádza v dôsledku existencie nedokonalej konkurencie na trhu surovín a medzi produktov.
Rast výrobných nákladov môžu spôsobiť aj neočakávané politické udalosti, v dôsledku čoho sa zvýšia ceny dovážaných surovín; tlak odborov na zvýšenie miezd môže tak zvýšiť celkové výrobné náklady, že to vyvolá infláciu pôsobenia viacerých ekonomických, ale aj mimo ekonomických faktorov.
Nezamestnanosť
Pod pojmom nezamestnanosť sa rozumie zväčša nedobrovoľné a dlhotrvajúce prerušenie práce. Medzi zamestnancom a zamestnávateľom neexistuje, alebo bol prerušený pracovnoprávny vzťah.
Určitá miera nezamestnanosti je sprievodným javom aj v pružne sa rozvíjajúcich ekonomikách. Hovorí sa o tzv. prirodzenej miere nezamestnanosti, ktorá súvisí s trvalou štruktúrou ekonomiky, väčšinou sa hovorí o dvoch až štyroch percentách práceschopného obyvateľstva.
V trhovej ekonomike nemajú všetci práceschopní prácu.
Pracovné sily rozdeľujeme na 2 skupiny:
a/ zamestnaní
- sú to tí, ktorí majú prácu /sem patria aj tí, ktorí pracujú, ale momentálne absentujú z práce pre chorobu, štrajky alebo dovolenku/
b/ nezamestnaní
- ľudia bez práce, ktorí však aktívne hľadajú prácu Pracovné sily tvoria zamestnaní, ale aj nezamestnaní.
Ľudia bez práce, ktorí nehľadajú prácu, sú mimo pracovnú silu.
Typy nezamestnanosti
Súčasná makroekonómia pri objasňovaní nezamestnanosti, a najmä vo vzťahu k inflácii, používa koncepciu prirodzenej miery nezamestnanosti.
Prirodzená miera nezamestnanosti je taká miera nezamestnanosti, pri ktorej počet nezamestnaných je nižší alebo sa rovná počtu voľných pracovných miest. Takáto nezamestnanosť je označovaná tiež ako dobrovoľná nezamestnanosť.
Poznáme nasledovné typy nezamestnanosti:
Lokálna (miestna) alebo profesná nezamestnanosť: vyplýva z nemožnosti obyvateľstva sťahovať sa za prácou alebo z nedostatočnej kvalifikácie pracovnej sily. Kvalifikácia nezamestnaných nezodpovedá existujúcim pracovným ponukám, alebo nezamestnaný nebývajú v mieste, kde sa zamestnanie ponúka.
Sezónna nezamestnanosť: niektoré ekonomické činnosti majú sezónny charakter (zber úrody, letná turistika...).
Zastretá (skrytá) nezamestnanosť: existuje vo väčšine chudobných, ekonomicky nerozvinutých krajín, vo veľkomestách a pod.
Dobrovoľná nezamestnanosť: začína sa objavovať v niektorých štátoch, kde podpory v nezamestnanosti sú dostatočne vysoké na zabezpečenie istého životného štandardu a nohí občania preto volia nečinnosť. Spôsobuje ju i uspokojenie nezamestnaných s daným štandardom života. U nás je to napríklad veľmi malý rozdiel medzi minimálnou mzdou a stanoveným životným minimom. Títo ľudia odmietajú prácu, ktorú im sprostredkúvajú úrady práce. Pritom ich záujem o prácu môže byť predstieraný, formálny. Je to skupina ľudí, ktorí pol roka poberajú hmotné zabezpečenie v nezamestnanosti, potom prechádzajú na sociálne dávky.
Frikčná (dočasná): nezamestnanosť Je zapríčinená migráciou pracovných síl, zmenami zamestnania i zmenami zapríčinených životným cyklom. V ekonomike vždy existujú ľudia, ktorí hľadajú zamestnanie, lebo ukončili vzdelanie alebo zmenili bydlisko, resp. hľadajú nové zamestnanie.
Štruktúrna a technologická nezamestnanosť: vyplýva z modifikácie ekonomických štruktúr (pokles v ťažbe uhlia) Dochádza k nej vtedy, keď je nesúlad medzi ponukou a dopytom po pracovných silách. Znamená to, že dopyt po určitej práci stúpa, dopyt po inom druhu práce klesá, zatiaľ čo ponuka sa nestačí pružne prispôsobiť.
Cyklická nezamestnanosť: vyplýva z hospodárskych kríz a je najvážnejšia. Je zapríčinená nízkym dopytom po pracovných silách v určitých odboroch alebo odvetviach. Rozlišovanie medzi cyklickou a inými typmi nezamestnanosti slúži na charakteristiku celkového stavu trhu práce. Ak je na trhu práce celková rovnováha, môže ísť len o štrukturálnu, resp. frikčnú nezamestnanosť. Cyklická nezamestnanosť vzniká vtedy, keď celková rovnováha je porušená, ekonomika smeruje pomalšou dynamikou.
Nedobrovoľná nezamestnanosť vyjadruje stav v ekonomike, keď počet voľných pracovných síl je absolútne väčší než počet voľných pracovných miest. Pri nedobrovoľnej nezamestnanosti je miera nezamestnanosti vyššia, ako je prirodzená miera nezamestnanosti. Vlády sa snažia o politiku plnej zamestnanosti, ktorou sa rozumie nezamestnanosť na úrovni prirodzenej miery nezamestnanosti. K tomu smerujú mnohé vládne opatrenia, aby v ekonomike nebola prevaha ponuky nad dopytom na trhu práce príliš vysoká. Percento plnej zamestnanosti nie je konštantné, má tendenciu rásť v závislosti od rozdielu medzi počtom nezamestnaných a počtom voľných pracovných miest.
Pri prirodzenej miere nezamestnanosti sily, ktoré pôsobia na ceny a mzdy v smere rastu a poklesu, sú v rovnováhe. Cenová i mzdová inflácia sú stabilné, bez tendencie k akcelerácii či poklesu inflácie. V ekonomikách zameraných na opatrenia proti nárastu inflácie, prirodzená miera nezamestnanosti znamená najnižšiu úroveň, ktorá sa môže udržať. Predstavuje najvyššiu prístupnú úroveň nezamestnanosti a zodpovedá potenciálnemu národnému outputu. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že hospodárska politika sa neusiluje o mieru zamestnanosti nad potenciálny GDP alebo o mieru nezamestnanosti pod prirodzenú mieru. V opačnom prípade to vedie k rastúcej inflácii.
Príčiny nezamestnanosti
Pokiaľ by trh práce bol trhom dokonalým, kde by pružné mzdy zabezpečovali obnovovanie rovnováhy medzi ponukou pracovných síl a dopytom po nich, veľká časť tohto problému by sa vyriešila už na trhu práce. Potom by existovala len dobrovoľná nezamestnanosť spôsobená tým, že časť práceschopného obyvateľstva považuje reálne mzdy za príliš nízke, za ktoré nie je ochotná pracovať. Trh práce má charakter trhu administratívneho, kde sú nepružné mzdy a dlhodobejšie nerovnováhy medzi ponukou práce a dopytom po práci.