Medzinárodná ekonomická integrácia
Integrácia – proces zlučovania časti do jedného celku, proces zjednocovania štátnych spoločenstiev
Medzinárodná ekonomická integrácia – súhrn vzťahov medzi jednotlivými národnými ekonomikami, kde sa prekonáva izolovanosť a uzavretosť jednotlivých ekonomických jednotiek a posilňujú sa väzby medzi nimi
Ide o vzájomné spájanie a združovanie národných hospodárstiev štátov alebo ich hospodárskych subjektov do určitých zoskupení. Vznikajú rôzne medzinárodné regionálne hospodárske zoskupenia, ktorých cieľom je dosahovať vyššiu efektívnosť.
Medzinárodná ekonomická integrácia prebieha na:
a/ mikroekonomickej úrovni – integračné vzťahy medzi jednotlivými mikroekonomickými subjektmi, či podnikmi, dotýkajú sa týchto oblastí:
· predvýrobnej oblasti – napr. spoločný výskum, vývoj nových produktov, technologických postupov
· výrobnej oblasti – napr. špecializácia výroby, poskytovanie licencií, či patentov, spolupráca pri výrobe, či montáži komponentov a podobne,
· oblasti odbytu – napr. spoločný prieskum trhu, dohody o odbyte, spoločná distribúcia produktov, využívanie spoločných skladovacích priestorov, dopravných zariadení a podobne.
b/ makroekonomickej úrovni – Medzinárodná makroekonomická integrácia sa realizuje na základe uzavretých medzištátnych dohôd, ktoré upravujú ekonomické vzťahy medzi zúčastnenými krajinami a určujú spoločné podmienky činnosti hospodárskych subjektov pôsobiacich na území vytvoreného integračného zoskupenia.
Makroekonomická integrácia má tieto základné formy:
· pásmo voľného obchodu,
· colná únia,
· spoločný trh,
· hospodárska únia
· menová únia
· úplná ekonomická únia
Pásmo voľného obchodu – najjednoduchšia forma makro integrácie. Členské štáty rušia medzi sebou vývozné a dovozné clá, kvantitatívne obmedzenia vývozu a dovozu tovaru či služieb.
Colná únia – ide o opatrenia obchodno-politického charakteru:
· opatrenia medzi členmi colnej únie ako sú odstránenie dovozných a vývozných ciel a kvantitatívne obmedzenia pri vzájomnom obchode,
· opatrenia voči nečlenom – ide o zavedenie spoločnej obchodnej politiky členov colnej únie voči nečlenským štátom.
Spoločný trh – okrem odstránenia dovozných a vývozných ciel, kvantitatívnych obmedzení vývozu a dovozu, uplatnenia spoločnej dovoznej colnej tarify v obchode s nečlenmi, či zavedenia spoločnej obchodnej politiky voči nečlenským štátom colnej únie zahŕňa aj voľný pohyb pracovných síl a kapitálu medzi jeho členmi.
Hospodárska únia – okrem spoločného trhu predpokladá spoločnú hospodársku politiku členských krajín v rôznych oblastiach ako poľnohospodárstvo, dane, ochrana životného prostredia, sociálna sféra a podobne.
Menová únia – jej predpokladom je zavedenie spoločnej meny a monetárnej politiky, ktorú realizuje jedna spoločná centrálna banka.
Úplná ekonomická integrácia
Zahŕňa hospodársku úniu a predpokladá menovú úniu a tiež spoločnú fiškálnu politiku, sociálnu a anticyklickú politiku, čiže je zavŕšená politickou úniou.
Slovensko a EÚ – vzťahy do členstva
História vzťahov medzi Slovenskou republikou a Európskou úniou sa začala podpisom tzv. Asociačných zmlúv 4. októbra 1993. Dohodu o pridružení SR k EÚ následne ratifikoval Európsky parlament 27. októbra toho istého roku. Národná rada SR ju ratifikovala 15. decembra 1993. Asociačná dohoda vstúpila do platnosti 1. februára 1995 po tom, čo ju ratifikovali parlamenty všetkých členských krajín.
Prihlášku do EÚ podal 27. júna 1995 za Slovensko jeho vtedajší premiér Vladimír Mečiar na summite EÚ v Cannes. Prihlášku dopĺňalo Memorandum vlády SR, podľa ktorého chcelo Slovensko do EÚ vstúpiť okolo roku 2000.
Európska rada požiadala Európsku komisiu o vypracovanie posudku k žiadosti Slovenska o členstvo s cieľom zhodnotiť pokrok Slovenska v plnení Kodanských kritérií. Európska komisia mala voči Slovensku vážne výhrady spojené s nestabilitou inštitúcií a nedostatkami vo fungovaní demokracie. Európska rada na základe tohto hodnotenia neodporučila v Luxemburgu v decembri 1997 začať prístupové rokovania so SR. Na summite sa vtedy rozhodlo, že intenzívne rokovania o členstve bude viesť Únia s Českou republikou, Poľskom, Maďarskom, Cyprom, Slovinskom a Estónskom. Slovensko tak vypadlo z prvej vlny rozširovania. Vzťahy medzi EÚ a krajinami, ktoré zostali pred bránami prvého kola boli upravované individuálnymi Partnerstvami pre vstup. Tie sa zameriavali špeciálne na tie oblasti Kodanských kritérií, v ktorých vylúčené krajiny zaostávali.
Na jeseň v roku 1998 sa konali na Slovensku parlamentné voľby, ktorých výsledky priniesli zmenu v štýle vládnutia a celkovo ozdravili politickú scénu na Slovensku. Zahraničie vysoko ocenilo priebeh parlamentných volieb. Prvá zahraničná cesta nového slovenského premiéra Mikuláša Dzurindu viedla do srdca EÚ - do Bruselu a následne do Viedne (Rakúsko v tom čase predsedalo EÚ). Jednoznačnou prioritou slovenskej vlády sa stala integrácia do euro-atlantických štruktúr.
3. decembra 1998 prijal Európsky parlament rezolúciu ku kandidatúre SR na vstup do EÚ. V nej Parlament odporučil flexibilný prístup k Slovensku a Európskej komisii navrhol, aby vypracovala novú správu o Slovensku, keďže stav v krajine sa po septembrových voľbách viditeľne zmenil.
K naplneniu integračných cieľov Slovenska malo pomôcť aj zriadenie Pracovnej skupiny na vysokej úrovni, ktorá sa počas svojej existencie stretla päťkrát. Viedol ju zástupca generálneho riaditeľa Francoisa Lamoureuxa za Európsku komisiu a za Slovensko hlavný vyjednávač SR Ján Figeľ. Slovensko začalo postupne plniť Kodanské kritériá a to bolo dôvodom na jeho prizvanie k rokovaniam o vstupe na summite v Helsinkách 1999. Slovensko tak spolu s ďalšími kandidátskymi krajinami otvorilo rokovania o vstupe na úvodnom stretnutí Konferencie o pristúpení 15. februára 2000. Slovensko si za referenčný dátum prijatia a implementácie acquis communautaire zvolilo 1. január 2004, čo bol vo všeobecnosti referenčný dátum vstupu do Únie. Cieľom slovenskej vlády bolo dobehnúť štáty tzv. Luxemburskej skupiny.
Na summite v Nice v decembri 2000 sa potvrdil dôležitý dokument pre stratégiu rozširovania, ktorý vypracovala Európska komisia – tzv. cestovnú mapu (road map). Na základe nej definovala harmonogram priorít EÚ v rokovanich s kandidátskymi krajinami počas nasledujúcich troch predsedníctiev (Švédskeho, Belgického a Španielskeho). Slovensko spolu s ostatnými kandidátskymi krajinami uzavrelo prístupové rokovania na summite v Kodani. Slovensko splnilo predpoklady na vstup do Únie k 1. máju 2004. Európska komisia odporučila vstup všetkých desiatich krajín. Európsky parlament schválil prevažnou väčšinou ich vstup už 9. apríla 2003. Rada ministrov zahraničných vecí EÚ schválila vstup nových členov 14. apríla 2003. Vďaka tomu mohli Zmluvu o pristúpení podpísať 16. apríla 2003 v Aténach prezident SR Rudolf Schuster, premiér Mikuláš Dzurinda, minister zahraničných vecí Eduard Kukan a hlavný vyjednávač pre vstup SR do EÚ Ján Figeľ.
V dňoch 16. a 17. mája sa konalo na Slovensku referendum o vstupe do EÚ. Otázka, na ktorú slovenskí občania odpovedali znela: „Súhlasíte s tým, aby sa Slovenská republika stala členským štátom Európskej únie?“ Referenda sa zúčastnila nadpolovičná väčšina oprávnených voličov (52,15%). Za vstup sa vyslovilo 92,46% zúčastnených.
1. mája 2004 Slovenská republika spolu s ďalšími deviatimi krajinami vstúpila do Európskej únie.